LenTakéPríhodky

Investigatívny blog by vraj mal niečo odhaľovať, mal by mať obsah a odhalenie, na ktoré sme prišli, by sa malo odrážať od predchádzajúceho aspoň dvojmesačného skúmania. Keď tak rozmýšľam, leto, o ktorom budem písať trvalo dva aj pol mesiaca, akurát na zistenie toho, ako fungujú podvodné agentúry, nám stačili dva dni. Tak teraz neviem. Každopádne, rozhodla som sa vám priblížiť jedno leto v zahraničí, ktoré sa už od začiatku vôbec nevyvíjalo tak, ako sme čakali.

„To čo sme, vo filme?“ pýtali sme sa, keď sme sa s kamarátkou ocitli v danej situácii. Dovtedy sme si ani len nevedeli podobnú situáciu v realite predstaviť. Tiež mám ako jedna z mnohých za sebou nejaké to leto v zahraničí. Prvýkrát to bolo v roku 2014. A vtedy som si po všetkých tých skúsenostiach pomyslela, že asi aj posledný. Nie každý deň nás totiž chodí autom vyzdvihnúť  pasák.

S kamarátkou sme si dva mesiace pred letom zmysleli, že sa nám nechce ďalšie celé leto stráviť v našich brigádach za pár “šupov“ u nás v meste a pritom nič nevidieť. Lákalo nás slnko, more, pláž a k tomu všetkému lepšie peniaze. Ako takú čašnícku prax sme vtedy už mali, angličtinu sme sa v škole učili, tak by to aj šlo, nie? Lenže začať to riešiť koncom apríla je už pomerne neskoro, nie to ešte neskôr. Moje rozhodovanie bolo aj kvôli skúškach  všelijaké, až som si to úplne rozmyslela.  Niekedy  v polovici mája mi kamarátka oznámila, že keď ja ísť nechcem, ona pôjde aj sama. Všetci dobre vieme, že internet je plný inzerátov, v ktorých rôzne agentúry ponúkajú prácu v zahraničí. Kamošku tak na poslednú chvíľu oslovila ponuka práce čašníčky na Cypre. Už mala takmer všetko vybavené, keď som sa rozhodla, že s ňou pôjdem aj ja. Resp. chcela som tam sa za ňou prísť neskôr. Lenže ak sme chceli pracovať spolu, museli sme spolu aj odísť. Inak by nás dali každú na iné miesto. A vďaka bohu za to, že na mňa počkala a spolu sme aj išli. Kto vie inak, ako by to dopadlo.

Agentúre sme vopred zaplatili 200 plus 40 eur ako sprostredkovateľské poplatky a tak isto letenky sme si hradili samé. Nebolo to dokopy málo, ale rátali sme s tým, že tam sa nám to vráti. Mali sme sľúbenú prácu čašníčok v plážovom bare, stravu a ubytovanie zadarmo, peniaze v práci vyplácané týždenne. Skvelé, keď prirátame, že čašníčky majú aj tringelty, výplata nám tým pádom zostane celá. Mesačne nám to malo robiť nejakých 700-800 eur.  Čo zas nie je vonku taká sláva, je nám jasné, ale na prvýkrát v zahraničí, PRI MORI nám to bohate stačilo. Navyše v prípade akýchkoľvek problémov má nemenovaná agentúra na Cypre svojho slovenského koordinátora, ktorý nás v podstate bude mať na starosť a bude tam teda pre nás.

Veľký deň D bol pre nás 16.jún. Veľmi sme sa tešili a zároveň obávali toho, čo bude. Kamoškin otec nás trochu podpichoval, aby sme tam nakoniec neskončili ako slušne povedané ľahké devy. Úprimne? Ďaleko od pravdy nebol. Na Cyperskom letisku v Larnace nás mal vyzdvihnúť už spomínaný koordinátor. To sa však na poslednú chvíľu zmenilo a zavolali nám, že po nás príde priamo majiteľ baru. V pohode, nebudeme samé, máme sa stretnúť s ďalšími dvoma Slovenkami. Pracovať sme mali aj priamo v meste Larnaca, takže keby čosi, lietadlo smerom domov máme blízko. A tam sa to všetko začalo. Na letisku.

Na letisku v Larnace sme čakali na náš odvoz- majiteľa baru. Medzitým sme stretli tie ďalšie dve baby a všetky štyri sme čakali spolu. Všetci ostatní cestujúci z letiska už pomizli a náš odvoz nikde. Zavolali sme majiteľovi, ktorý nám oznámil, že už je na ceste. Nechápali sme, kde je tak dlho, keď sa vlastne nachádza v tom istom meste. Po niekoľkých minútach prišiel čierny mercedes. Vystúpil z neho menší, dosť pri sebe, opálený a šedivý chlapík s fúzami a bradou. Mohol mať tak 55 až 60 rokov. Dnes, keď vidím takýchto chlapíkov, pripomínajú mi pasákov. Ako bol vlastne aj tento. Alebo niečo také. Spolu s ním z auta vyletel kúdel cigaretového dymu. Veľmi priateľsky nevyzeral. Naložil nám veci do kufru a všetky štyri sme nasadli. Od letiska sme sa autom viezli asi 30 minút. Stihol zatiaľ vyfajčiť aspoň 4 cigarety. Značku Larnaca sme dávno prešli. Vyplašené štyri slovenské baby sme sedeli v aute, nerozumeli sme, kam nás vezie. Pracovať aj bývať sme mali zostať priamo v Larnace. Čo sme napriek silným pochybnostiam mali robiť? Vyskočiť z auta?

Zastavili sme pred menším hotelom- Vergi city hotel.

V tomto bare sme po nociach mali pracovať ako nápojové hostesky

V tom prišlo druhé auto. Vystúpilo z neho dlhovlasé dievča v krátkych šatičkách a na vysokých podpätkoch. „Ahojte, vy ste Slovenky? Bože, to je super, konečne.“ Vyhŕkla na nás. „Ja som Eliška, vy asi neviete, čo idete robiť, že?“ Pri tejto otázke nám všetkým prešiel mráz po chrbte. „Veď čašníčky nie?“ „Haha, to má od čašníčok ďaleko.“ To boli prvé slovenské slová, ktorými nás na Cypre niekto privítal.

Vošli sme do hotela zložiť si do izieb veci. Na recepcii sa myhli ďalší dvaja počernejší chlapíci, jeden vysoký, s ulízanými čiernymi vlasmi a cigarou v ústach. Doteraz si toho jedného pamätám, vyzeral ako z nejakej mafie, mal biele nohavice a žltú havajskú košeľu. Izby boli celkom pekné, akurát tapeta s textúrou kože a postele s koženým rámom, boli na nás moc. Eliška nás prišla zavolať, že majiteľ nás volá dolu do baru. Veľký nočný bar s bielo-čiernou kachličkovou podlahou a koženými boxami. Našťastie žiadne nahé ženy ani tyče, lebo to by sme v tom momente odpadli. Zo všetkého vysvitlo, že Eliška prišla na Cyprus tak isto, ako my s danou agentúrou. Namiesto práce čašníčky robila nápojovú hostesku. A to isté poslali robiť aj nás. Akurát, že existuje niekoľko druhov nápojových hostesiek. Záleží od miesta, kde pracujete.

V našom prípade to bol síce dobre vyzerajúci bar, ale zákazníci tam mohli dievčatám všetko. Bar nemal žiadne pravidlá, žiadnych bodyguardov. Zákazníci mohli dievčatá chytať a tak ďalej. Práca vyžaduje zvodné oblečenie a najlepšie. Falošné meno. Pracuje sa od desiatej večer do piatej hodiny ráno. Každú noc. Dni máte voľné. Výplata nápojových hostesiek závisí od počtu drinkov, ktoré im chlapi v bare kúpia. Platia však len alkoholické drinky. Pokiaľ sa nepoznáte s barmanom a ako nová teda skutočne pijete alkohol, po troch, štyroch drinkoch ste jasná. Lenže pokiaľ sa pri vás žiaden chlap nezastaví a nič vám nekúpi, nemáte výplatu. Inak povedané, čím viac chcú zarobiť, tým viac sa musia snažiť. Navyše typ zákazníkov v baroch tohto majiteľa mali vraj tendenciu hádzať dievčatám niečo do pitia.

Eliškin príspevok na jednej diskusnej stránke

Eliškin prípad bol ešte o niečo zaujímavejší. Agentúra ju na Cyprus poslala dokonca ešte ako neplnoletú. 18 rokov dovŕšila až tam. Prácu nápojovej hostesky musela robiť tri týždne, aby si zarobila na letenku späť. E-maily a telefonáty do agentúry nepomáhali. Nikto sa neozval. Rodičia jej nemali ako poslať peniaze, nič a nikoho tam nepoznala. Prišla sama. Slovenky, s ktorými sa tam mala stretnúť, odišli dva dni pred ňou. Nikto o nich nič nevedel. Spoznala tam jedného chlapíka, ktorý sa tváril, že je jej kamarát. V deň oslavy jej narodenín jej hodil niečo do pitia a zobudila sa ani nevedela kde. My sme sa s Eliškou stretávali  dva dni, ako sme prišli. Ona však nepracovala ani v tom bare, ako sme mali my, ale kúsok odtiaľ. Boli sme sa tam pozrieť. Otras. Drevený pajzel. Vysvetlila nám, že túto prácu tam chodievajú robiť prevažne Ukrajinky, ktoré doma živia celé rodiny. Pre peniaze sú ochotné urobiť všetko. Majú svojich peniazmi smradľavých zákazníkov, ktorých ani za nič neprenechajú iným dievčatám. Neraz sa okolo jedného veľkého nechutného zákazníka vraj krútia aj tri, pričom jedna mu robí masáž, druhá sa s ním bozkáva a tretia ho bozkáva niekde inde. Navyše sľúbené ubytovanie a strava zadarmo? Ubytovanie priamo nad barom, čiže pre nás priamo v kurvinci. A strava? Maximálne tak oriešky a čipsy v bare. Sľúbenú výplatu komentovať už ďalej ani netreba.

Nám toto všetko v danej chvíli prišlo ako z filmu. Veď to nie je možné, aby sa to takto v realite stalo nám, to je snáď zlý sen. Žiadne krátke šatičky ani opätky kvôli slizkým chlapom nosiť nebudeme. S kamarátkou sme si v tom momente spomenuli na slová jej otca. Aby sme tam nakoniec nešli robiť „šľapky.“ Z jeho vtipov sa skoro stala pravda.  Vďakabohu len skoro. Napokon vôbec.

Pri spomienkach na celé toto leto si s kamoškou hovoríme, ako sme celý čas mali šťastie v nešťastí.

Majiteľ baru, ktorého ja volám proste pasák, bol sám sklamaný, že mu opäť poslali dievčatá, ktoré nevedia, čo idú robiť. Pri našej odpovedi, že sme prišli robiť čašníčky sa len zasmial. Mňa a kamarátku dokonca ani nechcel, vraj sme vyzerali príliš mlado a za takými deťmi by mu zákazníci ani nešli. Chcel vyspelejšie dievčatá. My sme sa tešili, že už sa nebudeme hnevať, keď si od nás budú tety v trafike pri kúpe cigariet pýtať občiansky. Dal nám na výber. Dovolil nám zostať na hoteli dve noci, s tým, že danú prácu teda nemusíme vykonávať. Mali sme šťastie, že bol taký aký bol. V horšom scenári filmu, by nám už dávno zobrali doklady a nebolo by nás. Dokonca bol ochotný, popýtať sa nám na inú prácu. Nám sa naspäť domov vôbec nechcelo ísť, veď na Cyprus sa nechodí len na otočku. Plus letenky takto narýchlo by nás vyšli príšerne draho. Jeden pasákov kamarát mal kdesi sklenníky so zeleninou a tak nám bola ponúknutá iná práca. Vraj je to náročné, 45 stupňov Celzia a 12 hodín na nohách. Nám to bolo jedno, chceli sme čokoľvek iné, len nie „šľapky“ v bare. Zarobíme si na letenky domov, poprípade tam obeháme okolie a nájdeme si časom samé niečo iné.

O dva dni po prílete na Cyprus, nám zhodou okolností zavolali z agentúry. Vraj ako sa máme či je všetko v poriadku. Volal nám údajne sám riaditeľ celej firmy, agentúry či ako to mám vlastne nazvať, pán Blaho. Tu vyšlo všetko najavo.

Po odlete dievčat do cudziny sa agentúra kontaktuje v koordinátorom. Ten by sa mal o dievčatá vonku starať ďalej. Ak im koordinátor povie, že áno, dievčatá sú na mieste, všetko je v poriadku, podpísali so zamestnávateľom zmluvu a pracujú tam, kde majú, agentúra vás ďalej nerieši. Bez ohľadu na to, že koordinátor, ktorého nikdy nikto nevidel, je hlavný klamár. Zároveň je to pochopiteľne aj chyba agentúry, že nespolupracuje s overenými ľuďmi. Koordinátor takto v zahraničí dohadzuje pasákom dievčatá. Slovenskej agentúre povie, že ide o serióznu prácu. A tak oklame obe strany. Aj samotného pasáka, ktorý je nešťastný, čo mu tam posielajú. Ako bol z nás. Opakujem, chvalabohu. Ďalšia chyba. Samotné agentúry si neoveria či je ponuka práce od koordinátora dôveryhodná. Za samotného pasáka by sme v tom prípade mali považovať jeho samotného- tzv. koordinátora.

Aby som sa vrátila k nám. Pán Blaho z agentúry nám povedal, že sa koordinátorovi nemôžu už dlhšie dovolať, tak volá priamo nám. Pochopiteľne som mu do telefónu vynadala, čo to všetko má znamenať. Sám bol z toho zaskočený a všetko nám vysvetlil tak, ako som napísala v predošlom odstavci. My sme toho nášho koordinátora nikdy nevideli. Ani nevieme, kto to akože mal byť, ale keby sa nám dostane do rúk, nedopadol by dobre. Blaho bol od toho momentu s nami v neustálom kontakte. Bleskovo nám hľadal druhú prácu. Posunul nám kontakt na majiteľa veľkého disco plážového baru s reštauráciou už priamo v Larnace. Ihneď sme mu volali. Našťastie už o nás vedel. Jediným, pre zatiaľ problémom bolo to, že sme sa tam museli dopraviť samé. Pre pripomenutie, boli sme štyri Slovenky. Na recepcii, v našich očiach kurvinca sme si vypýtali číslo na taxík, adresu, na ktorej vôbec sme a vydali sme sa za novou prácou. Informačne, nachádzali sme sa v meste Dhekelia, vyše 30 km od Larnacy . V noci, 18. júna sme prišli do našej novej práce prvýkrát pozrieť. Neskutočný bar. V dobrom slova zmysle. Najväčším prekvapením bolo, že v bare už pracovali dvaja Slováci z Handlovej, dve Slovenky z Bystrice a ďalšie, ktoré tam tancovali, dokonca z nášho mesta. Spolu s nami štyrmi novými, nás v jednom Cyperskom bare pracovalo 8 čašníkov/čašníčok zo Slovenska. 

O tom, čo všetko bolo ešte potom počas celého leta, by som potrebovala na písanie ďalšie dva blogy. Všetko, čo som vám chcela objasniť bolo, ako to v realite vyzerá, keď sa niekto ľahko nechá oklamať pochybnou agentúrou. Pomyslíte si, tak vám treba, keď ste boli hlúpe. Áno, to dosť uznávam. Boli sme nezodpovedné, nakoľko sme sa neunúvali pozrieť si čo i len recenzie na danú agentúru. Tak nám treba. Každý sa učí na vlastných chybách však? Celé leto 2014 bolo pre nás doteraz najväčšou lekciou v živote. Ale verte či nie, v dobrom. Pri otázke, ako bolo na Cypre každému odpoviem to isté: Keď si odmyslím, že nás poslali robiť ku*vy a ukradli nám doklady (áno aj to sa nám stalo, týždeň pred odletom), to bolo najlepšie leto v mojom živote.